Dejiny tankov

Dejiny tankov sa začali písať počas prvej svetovej vojny, keď sa od prvých prototypov prešlo až k sériovo vyrábaným tankom.

Prvá svetová vojna

V prvej svetovej vojne nastal veľký problém, pretože boje prebiehali v zákopoch. Ani jedna armáda sa nemohla pohnúť z miesta. Kto zaútočil, ten mal okamžite obrovské straty spôsobené guľometmi a delostrelectvom nepriateľa.

Tvorcom prvého tanku bol plukovník ženistov Ernest Swinton, ktorý sa stal aj veliteľom prvého tankového oddielu v histórii. Zistil, že celá nepriateľova obrana je založená na ostnatom drôte a guľometoch. Dostal nápad: „Čo keby sa proti nepriateľovi nasadila ľahká bojová loď na kolesách“. Anglicko bolo totiž námorná veľmoc a aj najslabšia bojová loď bola proti guľometom neporaziteľná. Prvý tank bol vlastne niečo ako bojová loď postavená na súš a volal sa HMLS Centipede (HMLS skratka pozemná loď jej veličenstva). Nikdy sa sériovo nevyrábal, ani nebol v bojovom nasadení, ale bol prototypom prvých tankov.

Prvý skutočný bojový tank sa volal Little Willie a bol postavený v roku 1915. Prvým teoretikom tankového boja (Swintonov priateľ a kolega) bol J.F.C Fuller. Od neho sa neskôr učili všetci veľkí tankoví generáli.

Tento tank mal síce niekoľko nevýhod a posádku mal veľkú ako menšia loď, ale postupne sa vylepšil okrem Tanku Mark IV, ktorý bol najznámejší tank 1. svetovej vojny. Ku koncu vojny sa používala jeho vylepšená verzia Tank Mark V.

V tom istom roku ako Angličania začali aj Francúzi pod vedením Estienna. Vtedy bol skonštruovaný prvý francúzsky tank Schneider CA-I. Nebol však veľmi dobrý a pri prvom masovom útoku bol dokonca odrazený, čo v konečnom dôsledku spojeneckým vojskám pomohlo, lebo Nemci začali tanky tak podceňovať, že ich začali vyrábať až ku koncu vojny.

Ďalší francúzsky tank sa volal Saint Chamond. Bol tiež slabý a hlavne slabo motorizovaný (ale mal novinku – pohon na elektromotor). Najlepší francúzsky tank bol Renault FT17. Bol síce relatívne ľahký a malý, ale to bola aj jeho výhoda—bol to jediný tank, ktorý sa dal prepravovať na nákladnom aute. Renault FT17 je v konštrukcii tankov významný aj tým, že je prvým tankom, ktorý používa otočnú vežu, v ktorej bola umiestnená hlavná zbraň. Táto koncepcia sa v ďalšom vývoji tankov stala základnou. Briti delili svoje tanky na „mužské“ (male), t. j. s delami, a „ženské“ (female), vyzbrojené guľometmi. Mužské dostali mužské a ženské dostali ženské mená.

Nemci začali svoje tanky vyvíjať neskoro a aj preto boli dosť nezrelé. Volali sa A7V.

Prvé hromadné nasadenie tankov sa odohralo 20. Novembra 1917 pri Cambrai a bolo úplne úspešné, aj keď neskôr kvôli malému počtu pechoty bolo dobyté územie stratené. Tu sa ukázalo, že tanky sú silné v útoku, ale slabé v obrane.

Maximálna rýchlosť tankov bola v tomto období malá:

8 km/h pri Markoch
12 km/h pri St. Chamond

Technické problémy:

Priechodnosť terénu bola dosť malá: nevedeli prekonávať napr. veľké krátery po 200 mm a viac húfniciach
Pancier nemal vnútri záchytnú vrstvu, t. j. po zásahu guľometom (aj keď neprerazil) sa vnútri odtrhávali kusy pancieru – posádky nosili drôtené košele.
Celková poruchovosť – výpadky tankov pre poruchy boli obrovské – napr. v 1918 pri finálnej ofenzíve spojencov proti Nemecku boli vyše 90%

Medzivojnové obdobie

V medzivojnovom období vznikla koncepcia tančíkov, ktorú mnohí odborníci dlho presadzovali. Tá vychádzala z politiky preferovania vojenskej prítomnosti pred vojenskou dominanciou. Až druhá svetová vojna však ukázala, že to bola iba ďalšia slepá ulička.

Spojené kráľovstvo

V období medzi vojnami boli britské tankové armády rozpustené. Vývoj sa však nezastavil. Charakteristické modely:

Tieto britské tanky boli zakúpené a skúšané mnohými inými krajinami a tvorili základ na ktorom sa začali vyvíjať tanky v iných krajinách. Aj keď britská tanková armáda bola početne slabá, bola dobre vycvičená a mala aj najlepšie prepracovanú a vďaka manévrom aj odskúšanú teóriu tankového boja. Napr. ako prví zistili, že podporné delostrelectvo (ťahané) sa pripravuje do pozície príliš dlho. A preto vymysleli samohybné delo.

Tiež vytvorili obrnené transportéry.

Britská armáda sa aj v tankoch držala zásad námorného boja – mala špeciálne tanky:

na podporu pechoty – infantry tank – ťažké, silne pancierované ale pomalé napr. Matilda.
krížniky – cruiser tank – rýchle tanky na prieniky cez prielomy v obrane a na prepady v nepriateľovom tyle – rýchle, pohyblivé, ale slabo pancierované – tank (Crusader).
stíhače tankov – interceptor tank – určené na boj tank proti tanku.

To znamená že okrem stíhačov tankov sa žiaden britský tank nemal púšťať do boja s nepriateľskými tankmi. Tento systém prevzala na dlhú dobu aj americká armáda.

Francúzsko

Francúzi toho času disponovali cca 6 000 tankmi všetkých druhov a boli preto najmocnejšou tankovou veľmocou na svete. Charakteristické modely:

Problém francúzskych tankov bol, že sa orientovali na zákopovú vojnu. To znamená, že sa orientovali len na pancierovanie a palebnú silu, nie na rýchlosť. Aj koncepcia nasadenia bola zastaraná, napr. tanky sa zvykli nasadzovať hlavne na podporu pechoty pri prielomoch, a to po jednom na rotu (alebo čatu). Rovnako ako Briti zanedbali boj tank proti tanku.

Sovietsky zväz

K tankovým veľmociam sa pripojil aj Sovietsky zväz. Sovieti zakúpili skvelú licenciu amerického konštruktéra Christieho a začali vývoj vlastných rýchlych tankov BT-1 a BT-2. Tieto dokonca urobili dojem aj na Angličanov, ktorí neskôr kúpili zo ZSSR aj licenciu na podvozok (ťažko uveriť, ale bolo to tak) a z toho vznikol tank Crusader. V roku 1935 začal vývoj najslávnejšieho a najúspešnejšieho ruského tanku T-34. Sovietsky zväz vyvinul tiež nespočet prototypov aj sériových typov, ktoré sa neosvedčili, aj keď veľmi pomohli pri vývoji oveľa lepších (pozri viacvežový T-28 alebo superťažký T-35). Najrozšírenejší sovietsky tank pred začiatkom vojny bol T-26, odvodený podobne ako poľské tanky (7TP) od britského Vickersu Mk IV.

Nemecko

Nemecko podľa Versailleskej zmluvy nemohlo mať v armáde nijaké tanky. Preto nemecká armáda cvičila len s atrapami tankov z lepenky. Napriek tomu nemeckí generáli na čele s gen. Guderianom pracovali na príprave vlastných tankových zbraní a odpozorovávali od iných armád. Rusi im tiež dovolili cvičiť tajne na ruskom území a spolu aj vyvíjali tanky. Nemecká teória tankového boja bola napriek týmto problémom perfektne prepracovaná a v praxi sa ukázalo, že aj najlepšia na svete (neboli ovplyvnení západnými teóriami o využití a nasadení tankov). Napr. z dôvodu:

perfektnej súčinnosti s ostatnými druhmi vojsk (pechota, letectvo, delostrelectvo) – čo bol opak Fullerovej všetko-len-tanky teórie.
perfektnej organizácie a logistike
prítomnosti vysielačky na každom tanku
faktu, že tanky boli nasadzované hromadne
faktu, že tanky mohli aj podporovať pechotu aj bojovať proti iným tankom – opačne ako u Angličanov mali špeciálne lacné verzie tankov len pre podporu pechoty (Sturmgeschütz – útočné delo – StuG).

Keď nastúpil Adolf Hitler k moci, tak jednoducho Versaillskú zmluvu ignoroval. Vtedy sa začali vyrábať prvé nemecké tanky:

PzKpfw I
PzKpfw II
PzKpfw III (verzia s krátkym kanónom)

Nemecká armáda mala okrem toho neprehľadné množstvo prototypov, z ktorých sa neskôr objednávali najlepšie podľa situácie. Prvá možnosť vyskúšať si svoje tanky nastala vo vojne v Španielsku (légia Kondor). Tam sa síce tanky ani na jednej strane nevyznamenali, alebo lepšie povedané nedokázali ani spredu odolať pechotnej protitankovej puške, ale Nemci sa tankov ako zbrane nevzdali a skúsenosti zapracovali.

Druhá svetová vojna

Francúzsko

Vojnu Francúzi prehrali, a preto sa ich tanky nevyvinuli. S čím začali, s tým aj skončili. Neskôr Armáda slobodných Francúzov používala americké tanky M4 Sherman a stíhače tankov M10 Wolverine.

Spojené kráľovstvo

Britská armáda mala pomerne ľahké a slabé tanky. To bolo kvôli tomu, že tanky mali byť len tak ťažké, aby sa dali prepravovať po železnici – a briti mali slabé a opotrebované koľajnice. Až neskôr sa situácia zlepšila keď prišli z Ameriky valníky na prepravu po ceste. Na začiatku vojny sa osvedčili ťažké tanky Matilda I. Tie vedeli odolať aj zblízka nemeckým 50mm protitankovým kanónom. Ich slabinou bola ale slabá výzbroj.

Neskôr boli vyvinuté ťažké pechotné tanky A22 Churchill.

Z veľkej časti sa ale Briti museli spoliehať na tanky z Ameriky; M3 Grant a M4 Sherman. Keďže v priebehu vojny Angličania opustili koncepciu špeciálnych protitankových tankov, museli ich tanky vedieť bojovať aj proti druhým tankom.

Na tento účel vylepšili americký Sherman tak, že naňho namontovali dlhý 76,2mm kanón. Tento upravený Sherman sa volal Sherman Firefly a až do príchodu tankov M26 Pershing bol jediný tank, ktorý sa nemeckým Tigrom a Panterom mohol postaviť pri čelnom súboji (jeden zničil aj Wittmanov tank). Ku koncu vojny namontovali do tanku Cromwell lietadlový motor, ktorý spolu s novým kvalitnejším kanónom dal základ tanku, ktorý bol schopný čeliť Tigrom a Panterom; samozrejme nie pri čelných súbojoch ale pri využití jeho väčšej obratnosti – volal sa Challenger.

USA

Američania mali zásadu, že proti tankom je potrebné nasadzovať hlavne stíhače tankov (Tank Destroyer), tú sa snažili dodržať až do konca vojny.

Keď sa na jeseň 1939 v Európe rozhorela 2. svetová vojna, nebola úroveň tankovej výzbroje americkej armády príliš vysoká. Jej ľahké a stredné tanky s maximálnou hrúbkou panciera 32 mm a kanónom kalibru 37 mm by proti nemeckým strojom PzKpfw III a PzKpfw IV sotva obstáli. Armáda USA z toho dôvodu, kým vstúpila do vojnových operácií (čo bolo až takmer o dva roky), naliehavo hľadala riešenie.

V roku 1940 vznikla špecifikácia na nový tank s hrúbkou panciera čela veže a korby až 38 mm a kanónom kalibru 75 mm. Najskôr sa uvažovalo o modernizácii stredného tanku M2 s 37mm kanónom v otočnej veži. Tá však bola pre silnejšiu zbraň malá a žiadna vhodnejšia v tom čase ešte neexistovala. Armádne autority sa preto rozhodli za základ nového tanku použiť bezvežový stredný stroj T5, ktorý mal 75mm kanón uložený v kazemate na pravej strane korby. Pochopiteľne, počítalo sa so silnejším pancierom, ako aj s montážou 37mm kanónu do veže.

Vzniklo pozoruhodné vozidlo, ktorého bojové kvality síce neboli ideálne, ale proti nepriateľským tankom už malo väčšie šance ako jeho predchodcovia. Dostalo meno M3 General Lee, po niekdajšom „južanskom“ vynikajúcom vojvodcovi.

Prvé nasadené Americké tanky neboli ale nemeckým PzKpfw III a väčšine verzií PzKpfw IV nadradené, zmena nastala v bitke pri El Alameine, hlavne M4 Shermany boli pre Nemcov šok. To však nebolo až také podstatné, pretože tí čoskoro nasadili nové Tigre a Panthery.

Počas vylodenia v Normandii, už Američania čelili nemeckej kvalitatívnej prevahe hlavne počtom svojich tankov. Na zničenie jedného moderného nemeckého tanku bolo treba až 9 Shermanov. Ani špecializované stíhače tankov M10 Wolverine neboli svojím bratom schopné pomôcť, lebo sami boli slabé. Až koncom vojny velenie rozhodlo, že Shermany budú nahradené ťažkými tankmi M26 Pershing, ktoré boli navrhované ako protiváha Tigrom a stačili na ne. Ale Nemecko prehralo vojnu skôr, ako boli vôbec nasadené. Jedinou výhodou Shermanov bolo to, že boli vyrábané pásovo oproti nemeckým tankom, ktoré boli stavané dielenským spôsobom, čo si vyžadovalo viacej času. Preto bolo amerických tankov vždy veľa a boli všade. Americké obrnené jednotky tak mali vždy vysoké straty. Nemci tejto prevahe, ktorú navyše umocňovala prevaha vo vzduchu neboli schopní vzdorovať. Napriek tomu, v obdobiach, kedy boli možnosti spojeneckého letectva oklieštené kvôli zlému počasiu ukázali, že vedia Američanov zaskočiť, ako to ukázali v bitke v Ardenách. Tanky Sherman sa používali na všetkých bojiskách vojny, boli dodávané aj do ZSSR, kde ich si ich i sovietski tankisti vážili, najmä za bezporuchovú prevádzku a jednoduchú obsluhu.

Nemecko

Hlavné nemecké tanky v 2. svetovej vojne boli:

PzKpfw III
PzKpfw IV – najviac vyrábaný
PzkpfwV Panther – od 1943
Tiger – od 1942
Tiger II – od 1944

Vojnu začali Nemci s tankmi z medzivojnového obdobia. V Poľsku a Nórsku im tieto vozidlá celkom stačili, ale vo Francúzsku sa nemecké tanky ukázali ako slabé. Bola to len lepšia taktika a extenzívne nasadenie letectva proti tankom a aj organizačné detaily – tu boli Nemci majstri – čo zabezpečilo víťazstvo. Neskôr v ZSSR už začal už byť veľký problém. Na začiatku síce vyhrávali – vďaka taktike – a dostali sa až pred Moskvu. Ale aj tak, sovietske tanky (T-34, KV-1) boli také silné, že nemecké tanky boli použiteľné len na podporu pechoty. Proti nim Nemci postavili ako hlavný bojový tank PzKpfw III s dlhou hlavňou, ktorý bol sovietske tanky schopný likvidovať, ale celkom rovnocenným ho nazvať určite nemožno (aj keď to hovoria sami nemeckí tankisti). Nebolo to však absolútne riešenie, lebo Sovietsky zväz vyrábal tanky rýchlejšie. Lepší tank bol Pz IV s dlhou hlavňou (verzie F2 a vyššie), ale ten bol oproti Pz III neporovnateľne drahší.

Typickým znakom nemeckých tankov bola už opticky väčšia hranatosť. Príčina bola jednoduchá – Nemci nemali dosť legúr na výrobu liateho panciera. Tento problém sa dal obísť studeným valcovaním a tepelným spracovaním – takto sa dali ale vyrábať len ploché diely, ktoré sa potom dali len zvárať. Boky veže Tigra boli napr. vyrobené z ohnutého hrubého pancierového plechu. Nemci boli v tej dobe jediní, kto dokázal ohýbať tak hrubé plechy s presnosťou na 5 stotín milimetra. To skracovalo dobu popúšťania. Všeobecne bola ale táto technológia podstatne pomalšia ako odlievanie. Preto sa Nemcom, spolu s istou zadubenosťou v technológiách (do konca výroby sa pri tankoch nepresadila pásová výroba) nikdy nepodarilo vyrábať tanky v dostatočných množstvách.

Nemci ale nevyužili čas na prispôsobenie sa a vyrobenie lepších tankov. Prečo to však trvalo tak dlho sa historici zatiaľ nezhodli. Niektorí ekonómovia si myslia, že Hitler a jeho ľudia spočiatku nechceli zbytočne investovať do nových zbraní, aby nezvýšili infláciu – však načo aj, vojna sa vyvíjala dobre. Iný názor je, že finančná stabilita krajiny bola u nich to posledné o čo sa snažili. Takže to, že modernizácia sa uskutočnila tak neskoro bol z ich strany čistý diletantizmus.

To sa ukázalo aj pri tanku PzkpfwVI Tiger. Nemecké ministerstvo vojny navrhovalo na základe kompetentných prepočtov a skúseností z východného frontu, kde nemecké tanky čelili kvalitnej sovietskej technike verziu silnejšieho tanku, so silnejším pancierom a so 70mm kanónom namiesto 50mm. Nemecké kanóny bývali pri tom istom kalibre zväčša lepšie ako sovietske. Hitler išiel dokonca ďalej a navrhoval 88mm kanón. A tak vznikol Tiger. Lenže Tiger bol už ťažký tank, oveľa drahší ako tank navrhovaný ministerstvom hoci len o málo lepší. Aj jeho kanón sa nabíjal pomalšie. A mal aj detské choroby; už schválené podvozky pre nový tank sa museli na poslednú chvílu prerobiť. Prvé Tigre boli nasadené v roku 1942 pri Leningrade. Bolo ich asi 10, veľa ich vypadlo kvôli zlomeným prevodovkám (boli pôvodne stavané na ľahší tank a stupne sa museli prehadzovať rýchlejšie ako bolo plánované). Aj tak bolo ich nasadenie pomerne úspešné a kvôli nim boli zmarená tamojšia sovietska ofenzíva, ktorej cieľom bolo oslobodiť Leningrad z obkľúčenia.

Zároveň popritom sa vylepšoval aj PzKpfw IV, po Tigrovi, vtedy najhodnotnejší nemecký tank. Na začiatku vojny mal len krátky 75mm kanón (vyhotovenie A až D), ale generál Guderian tlačil na A. Hitlera tak dlho, až kým Pz IV nedostal dlhú hlaveň (L41), takže už v Grécku boli celé jednotky vyzbrojené touto verziou.

Ďalším tankom, ktorý sa vyvíjal ako hlavný bojový tank bol Panther. Ten v určitých parametroch prekonával i ťažký Tiger – bol pohyblivejší s lepším kanónom (75mm/L71) a jeho pancier bol riešený ako pri T-34 (ktorý určite veľmi inšpiroval jeho konštruktérov). Prvýkrát ho nasadili pri Kurskom oblúku, ale toto nasadenie vykonané iba na Hitlerov príkaz bolo veľmi predčasné (napr. slabé chladenie motorov) ani posádky si naň nestihli zvyknúť. Časom sa stal Panther najlepším stredným tankom nemeckej armády a spojenci dlho nemali proti nemu nič rovnocenné.

Ďalší tank v rade bol Tiger II. Odvodený bol od Tigra I, len mal ešte silnejší pancier a kanón bol PAK 88mm/L71, ktorý prerážal všetky spojenecké tanky a spredu bol proti spojeneckým tankom neporaziteľný. A je tiež pravda, že viac tankov vypadlo pre poruchy ako nepriateľskou činnosťou.

Napriek protestom Guderiana ^[1] bol na konci vojny vyvíjaný ďalší megalomanský projekt; ultraťažký tank Maus. Ten bol vyzbrojený 128mm kanónom a k tomu ešte koaxiálnym 75mm kanónom. Toto bol ale luxus, ktorý si Nemecko už nemohlo dovoliť a ukazuje maximálny diletantizmus na najvyšších nemeckých postoch (hlavne Hitler). Guderianom presadené tanky sa nakoniec ukázali ako najlepšie (a to ani Guderian nebol perfektný). Akoby toho nebolo dosť, plánovali Nemci vývoj absolútneho megakolosu: P-1000 s vežou s dvoma 280mm kanónmi, veľký ako bojová loď.

Sovietsky zväz

Hlavné sovietske tanky (2. svetová vojna) boli:

T-50
T-60
T-70
T-34/76
T-34/85 od 1944
KV-1
KV-2
IS-1 – od 1944
IS-2 – od 1944

Na rozdiel od typov spred vojny, veľa typov Sovietskom zväze cez vojnu nebolo, lebo sovieti rozmýšľali racionálne a pokúšali sa štandardizovať všetku výzbroj. Tento racionálny prístup napr. uľahčoval opravy tankov a dodávky náhradných dielcov. Tvorcom a architektom ruských tankových vojsk bol generál Michail Tuchačevskij.

Medzi najlepších tankových veliteľov patrili:

Do napadnutia Nemeckom mali Sovieti vo svojej výzbroji vtedy (a aj dlho potom) kvalitné stredné tanky T-34. Bolo ich však málo, väčšina výzbroje boli T-26, ani tie však neboli natoľko zastarané aby sa nemohli (aspoň na papieri) postaviť nemeckým tankom. Neúspech sovietskych tankových vojsk spočíval v nevhodnej koncepcii ich nasadenia, a zlom technickom stave. Po prepadnutí krajiny vyvstal aj problém ich zásobovania. Nasadenie T-34 bol pre Nemcov šok. Prvé nemecké správy o ňom hovoria takto: …nový ruský tank, vyzerá veľmi moderne a dokáže po celé hodiny odolávať paľbe našich protitankových kanónov (najskôr 37mm a 50mm)... Výhodou T-34 bolo, že naraz spájal niekoľko výhod:

Lepší pancier – nie hrúbka, ale šikmosť – pancierové dosky boli šikmé a nie zvislé ako nemecké a náboje preto dopadali pod uhlom a ľahšie sa odrážali.
Lepší kanón – 76,2mm – najsilnejšie nemecké tanky mali až do Tigra len 75mm (PzIV)
Lepší podvozok – široké pásy, lepší záves kolies atď. – dokázali prejsť terénom, kde sa nemecké tanky zabárali až po vežu.
Lepší motor – úsporný a robustný dieselový viacpalivový. Opotrebovával sa pomalšie ako nemecké, a tie pritom patrili k špičke. Takže tieto tanky boli ešte rýchlejšie ako nemecké tanky.

Nočnou morou pre Nemcov boli aj ťažké tanky KV-1 a KV-2, proti ktorým nemali Nemci pripravenú adekvátnu protiodpoveď. Za úspech však vďačili viacerým faktorom:

Nemci mali lepšiu taktiku
Nemci radi používali na ničenie tankov strmhlavé bombardéry Junkers Ju 87 Stuka – tie dokázali nepriateľské tankové jednotky prinajmenšom oslabiť – ale Stúk nebolo nikdy dosť
Nemci z núdze jednoducho improvizovali a na ničenie tankov používali väčšinou dobre vycvičenú a skúsenú pechotu a protitankové prekážky. Obľúbeným spôsobom ničenia bolo hodenie ručného granátu do kanóna, vloženie koľajnice do pásov alebo „dymové sviečky“ – zväzky ručných granátov hodené na kapotu, účinnou protitankovou zbraňou v rukách pechoty sa v boji zblízka ukázali aj molotovove koktaily. Spolu s lepšou taktikou (obkľučovanie celých armád) sa im darilo stále postupovať. Do bitky pred Moskvou utrpela Červená armáda také obrovské porážky, ako nikdy predtým ani potom (napr. Bitka pri Viazme, Bitka pri Briansku, Bitka pri Kyjeve). Táto protitanková taktika ale znamenala ohromné straty pechoty, niektorí nemeckí vojaci (napr. August von Kageneck) mali pocit, že od sovietskych tankov utrpeli porážku aj keď postupovali vpred.
Hlavné problémy na sovietskej strane boli:
- nepripravenosť a neschopnosť veliteľských kádrov – napr. údery boli nekoordinované, velitelia sa často nevedeli zorientovať a ani si nevedeli predstaviť, kde ktorá jednotka práve je a nižší velitelia často nemali vôbec predstavu ako veliť svojim vojakom.
- diletantské zásahy politických činiteľov a červených komisárov
- totálne zrútenie zásobovania – nedostatok paliva a náhradných dielov – tých bolo síce dosť ale evidencia bola často chaotická a aj celková logistika bola zle premyslená. Problémy s dielcami boli už v mierových časoch – vo vojne to bolo logicky ešte horšie. Bolo typické, že Nemci vedeli o rozmiestnení sovietskych zásob a skladov viac ako Sovieti sami.
- celkovo nevhodná organizácia armády

Sovietske sily sa napriek viacerým, často ťažko zaplatených chybám od Nemcov rýchlo učili.

Neskôr nasadili Nemci tank Tiger I, ktorý poľahky prekonával T-34 aj KV-1. Dlho spôsoboval sovietskym tankom neúnosné straty. Ako protiváhu k nemu bol v 1944 postavený tank IS-1, ktorý ako prvý tank spojencov odolal kanónu Tigra na 1 000 m. IS-1 mal ale ešte pomerne slabý kanón a preto bol vyrobený nový tank IS-2 so 122mm kanónom, ktorý bol navyše schopný z 1 000 m vzdialenosti rozstrieľať Tigra na kúsky.

Japonsko

Japonsko počas vojny bojovalo hlavne na mori a na pevnine sa spoliehalo hlavne na pechotu a letectvo a preto do tankov neinvestovalo toľko, čo iné armády. Ale aj tak vedeli Japonci nasadzovať tanky s veľkou účinnosťou a neskôr pri prekvapivých výpadoch v džungli získali úspechy. Väčšina japonských tankov boli ľahké tanky Ha-Go. Neskôr ku koncu vojny začali vyvíjať stredné tanky Chi-Ha. V Pacifiku mali ale ľahké tanky Ha-Go veľké problémy proti americkým M4 Shermanom. Tie ich vedeli zničiť na väčšiu vzdialenosť ako Ha-Go dostrelili.

Vojnové bitky

Poľsko

Keď Nemecko prepadlo 1. septembra 1939 Poľsko, tak začala vojna. Poľsko má dobrý terén pre tankové bitky. Možno sa to nezdá, ale Poliaci mali aj tanky ktoré boli schopné čeliť nemeckým, boli to 7TP. Bolo ich ale len 169 kusov. Spolu mali asi 1134 tančíkov, z toho väčšina slabé TK-3 s guľometom 9,92 mm, ktoré neboli proti tankom účinné.

Nemci mali 3195 bojových obrnených vozidiel, z toho ale len 98 Pz III (37 mm) a 211 Pz IV (75 mm) obidva s krátkymi kanónmi a preto proti tankom skôr nevhodné (krátky kanón, s malou úsťovou rýchlosťou a malou presnosťou). Nemci mali ale výhodu že po obsadení Československa mali tanky Pz 35(t) a Pz 38(t) ktoré boli vo svojej kategórii jedni z najlepších.

Tu sa ale ukázala taktická nadradenosť Nemcov a hlavne prevaha vo vzduchu. Poliaci ale ^[2] spravili tiež zopár ťažkých nevynútených chýb:

Tanky boli príliš rozptýlené
Väčšina jednotiek sa nechala obkľúčiť a zničiť už na hraniciach – takmer žiadne operačné zálohy
Ich letectvo síce nebolo (aj keď Nemci tvrdia) zničené, ale napr. nenapadlo Nemecké tankové kolóny keď malo šancu (Poliaci o nej vedeli).

Napriek tomu si Poliaci viedli celkom dobre, nedali kožu lacno a väčšinou usporiadane ustupovali a skracovali front, keď bolo treba. V niekoľkých prípadoch dokonca Nemcov porazili (Bitka o Kutno a Bitka u Mokra III). Neskôr ale Nemci poľskú armádu rozdelili na časti a odrezali od najvyššieho veliteľstva v Brest-Litovsku.

Nové skúsenosti z Poľskej vojny boli:

Tanky sú veľmi dobrá zbraň proti konvenčnému delostrelectvu (aj keď nie protitankovému)
Tanky, hlavne Pz III a Pz IV potrebovali dlhší kanón kvôli vyššej priebojnosti. Krátky kanón bol proti tankom neúčinný (Guderian v tomto na Hitlera dosť urgoval).
Nepriateľské tanky sa dajú veľmi dobre ničiť zo vzduchu (nemecký strmhlavý bombardér Ju 87 „Stuka“) – poľské tanky, ktoré prežili nálety nemeckých lietadiel, boli potom zničené fašistickými tankmi, ktoré sa snažili vždy bojovať v prečíslení a vyhýbali sa duelom, z ktorých nemuseli vyjsť víťazne.

Nórsko (operácia Wesserübung)

Hoci Nórsko nemalo vhodný terén na použitie tankov, Nemci ich napriek tomu s úspechom používali. Koordinácia s pechotou a delostrelectvom sa ukázala ako kľúčová, bez nej by mali nemecké tanky veľké straty. Najviac sa tanky nasadili na juhu Nórska pri Osle.

Francúzsko (operácia Fall Gelb)

Po „Sitting war“ (keď Spojenci a Nemci stáli proti sebe na hraniciach, bez toho aby spolu bojovali) napadli Nemci 10. mája 1940 najprv Holandsko a Belgicko, čím oklamali Spojencov, ktorí očakávajúc útok na hraniciach sa spoliehali na tzv. Maginotovu líniu. Nemci však potom zaútočili cez Ardeny na Francúzsko, kde nikto tanky nečakal. Takto sa im podarilo odrezať britský expedičný zbor (BEF) v Holandsku a Belgicku s ďalšími francúzskymi bojovými zväzmi od Francúzska a zatlačiť až k Dunkerque (pozri bitku o Dunkuerque). Tu Angličania spravili tankový útok, známy ako výpad pri Arrase, kde Nemci s hrôzou zistili, že ich kanóny nedokážu ani zblízka preraziť britské tanky. Bitka nakoniec skončila porážkou Angličanov ale vystrašila Hitlera a ten vydal známy Haltbefehl, ktorý získal Angličanom čas na evakuáciu vojakov z Dunkerque.

Nemci mali menej tankov ako spojenci a boli aj proti nim slabé. Spojenecké tanky Matilda II (Anglicko) a Char B (Francúzsko) boli jasne silnejšie ako nemecké, ale Nemci použili túto taktiku:

Tanky nasadzovali hromadne – Spojenci svoje tanky radi rozdeľovali po troške alebo po jednom na pešiu jednotku a Nemci ich preto pomerne ľahko ničili – keď veľa tankov strieľa na jeden jediný zo všetkých strán, tak ten nemá šancu napriek tomu, že je silnejší. To bolo možné aj vďaka väčšej rýchlosti nemeckých tankov.
Tankmi útočiť do tyla nepriateľa – nestarať sa o nepriateľa vpredu, ale ho obísť a odrezať ho od zásobovania a od spojenia s veliteľstvom (čiže vyvolať chaos) – toto Nemci volali Blesková vojna.
Úzka súčinnosť s letectvom – veľa spojeneckých tankov bolo zničených Stukami a takto oslabené zväzy boli ľahšia korisť.

Skúsenosti:

Vysielačky v každom tanku – Nemci mohli rozkazy meniť podľa situácie – s veľkým úspechom, zatiaľ čo u spojencov bolo oneskorenie od vydania rozkazu k vyplneniu aj niekoľko dní. Spojenci preto mohli na operačné vedenie vojny zabudnúť a jednotky boli tak proti Nemcom odkázané samy na seba – niekoľko dní staré rozkazy sa väčšinou už nedali splniť, lebo Nemci boli veľmi rýchli.
Nemecké 88mm Flaky, protilietadlové zbrane, boli proti spojeneckým tankom veľmi účinné (150mm pancier na 1 000 m). Nijaký spojenecký tank nemal taký silný pancier, aby vydržal.
3,7 cm Pak 35/36 (protitankový) nestál za veľa. Nemci ho sami zo žartu nazvali „Heeresanklopfgerät“ (vojenské klopátko na dvere).

Francúzsko malo dobrú sieť ciest a ešte bolo aj skoré leto, keď málo pršalo. Preto malo Francúzsko dobrý terén pre tanky.

Juhoslávia

27. marca 1940 vypukol v Juhoslávii štátny prevrat a Juhoslávia vystúpila zo spolku s Hitlerom (podpísaný len 2 dni predtým). Ešte v ten večer prikázal Hitler útok na Juhosláviu a Grécko. 12. apríla obsadili Nemci Belehrad. 17. apríla Juhoslávia kapitulovala.

Celkovo bola pre Nemcov juhoslovanská operácia rutinou. Juhoslovania nevedeli využiť svoj veľmi výhodný terén a boli aj zle vyzbrojení. Jediným problémom Nemcov bývali občasné poruchy ich tankov.

Grécko

Grécko bolo tvrdší oriešok ako Juhoslávia. Predtým napadli Grécko Taliani, ale po porážkach, ktoré proti slabším a horšie vyzbrojeným Grékom utrpeli, požiadal Benito Mussolini v zúfalstve Hitlera o pomoc. Väčšina tankov v Grécku patrila Angličanom, ktorí prišli Grécku na pomoc. Gréci sa spoliehali v obrane na Metaxasovu líniu na východe ale tá nechránila Grécko od Juhoslávie, ktorá bola gréckym spojencom. Na západe na Albánskej fronte robili dokonca ofenzívu proti Talianom.

9. apríla ale Metaxasova línia padla, keď Nemci nasadili veľké množstvo taktických bombardérov (hlavne Stuk). Grécka „Armáda Východné Macedónsko“ bola tak odrezaná od hlavných síl a ešte toho večera sa vzdala. 10. apríla ale nemecké jednotky prekročili rieku Vardar a dobyli juh Juhoslávie a napojili sa tak na Talianov v Albánsku. Tým získali výhodné postavenie na útok na grécko na jeho neopevnenej hranici. Potom už len obkľučovali a ničili alebo donútili vzdať sa jednu grécku armádu za druhou. 19. apríla sa britské jednotky opevnili v Termopylách. Pár dní predtým, 15. apríla sa Angličania rozhodli z Grécka stiahnuť. 21. apríla grécka armáda kapitulovala. Poslední britskí vojaci sa z Grécka stiahli na Krétu 29. apríla. Grécko bolo dobyté. Krétu dobyl až útok nemeckých výsadkárov. Grécka operácia prebiehala zároveň s prvými bojmi Nemcov v Afrike.

Útok na Sovietsky zväz (operácia Barbarossa)

Útok na Sovietsky zväz začal 22. júna 1941. Nemci sústredili tajne na sovietskych hraniciach obrovské hromady tankov. Guderian požadoval dvojnásobné množstvo tankových divízií. Hitler to vyriešil prefíkane – rozdelil každú divíziu na dve s úmyslom ich potom doplniť na plný stav. Do nemeckej armády boli tiež zo všetkých strán dodávané ukoristené tanky, hlavne francúzske Hotchkissy a Sommy. Spočiatku Nemci narazili len na slabé BT a T-26. Potom sa ale objavil T-34. Mnoho nemeckých tankistov aj vojakov bolo šokovaných. Šťastie pre nich, bolo iba to, že ZSSR malo týchto tankov relatívne málo a predovšetkým, že boli nevhodne použité.

Nemecká taktika v tej dobe vyzerala tak, že tankové divízie spolu s mechanizovanou pechotou vyrazili v dvoch hlavných ťahoch a medzi nimi nebolo nič. Odrezali sovietske armády od posíl a zásob, zvyšok bitky vybojovala v zadu postupujúca pechota. Veľakrát sa stalo, že ustupujúci sovietski vojaci odrazu hlboko v zázemí narazili na pevnú nemeckú obranu. V týchto pasciach našlo svoju smrť veľa vojakov. Tak sa podarilo aj obkľučiť obrovské armády pri Kyjeve. Tam sa síce Nemci nevedeli na západnom úseku prebojovať cez pevnú sovietsku obranu, ale postupne boli obkľúčené sovietske jednotky pri Kyjeve zničené alebo sa vzdali. Pri Smolensku sa ale podarilo Nemcov na čas zastaviť a dokonca urobiť krátku ale úspešnú protiofenzívu (ofenzíva v Jelňskom výbežku). Tvorcom tohoto krátkeho zvratu vo vojne boli generáli Žukov a Jeriomenko. Smolensk nebol sovietskym víťazstvom za ktoré sa často mylne pokladá, ale zato Nemcov spomalil, čím dal čas pri príprave obrany Moskvy. Boli tu aj prvýkrát nasadené kaťuše, ktoré sa tu vyznamenali a získali si skvelú povesť. V októbri 1941 sa operácia Barbarossa skončila a začala operácia Tajfún.

Boje v Afrike

Boje v Afrike sa vyvíjali pre Talianov zle. Najprv síce prenikli až do samotného Egypta ale Angličania (gen. Wavell) ich s oveľa menšími silami odrazili a takmer úplne zničili. Tak sa museli stiahnuť do obrany v Tunise. Hitler im ešte počas Juhoslovanskej a Gréckej výpravy poslal pomoc. Tou pomocou boli postupne až 3 divízie (takzvaný Afrikakorps) – minimum pre úspech a maximum pre zásobovanie v púšti. Veliteľom nemeckého Afrikakorpsu bol generál Erwin Rommel. Ten dokázal už víťazných Angličanov nečakane poraziť a zahnať naspäť. Ale Angličania sa zase vzchopili a odrazili Nemcov a naopak. Angličania to nazvali zo žartu Desert Roundabout – púštny kolotoč, keďže šťastie bolo viackrát na jednej aj na druhej strane. Ale nakoniec maršal Rommel utrpel porážku pri El Alamejne v Egypte a musel ustúpiť až do Tuniska. Pri El Alamejne nasadili Angličania po prvýkrát vo väčšom počte americké tanky M4 Sherman, proti ktorým mohli Nemci postaviť len Pz IV verziu F – tých bolo ale málo. V Tunisku ho Angličania a Američania, ktorí sa vylodili v Maroku, zovreli do klieští. Tam ešte dokázali jeho Tigre 10. obrnenej divízie, ktoré zrovna dorazili, spôsobiť v Kaserínskom priesmyku americkým tankom ťažkú porážku, ale o pár dní neskôr v tom istom priesmyku pre zmenu vyhrali Američania a nemecká obrana sa zrútila.

Frontové línie v severnej Afrike sa sústreďovali do tesnej blízkosti silných zásobovacích bodov (Tobruk, Tunis, Alexandia). Ten, kto zničil nepriateľské tanky v bitke, mohol potom jazdiť hore dolu, pokiaľ mu stačil benzín. V Afrike sa bojovalo väčšinou v púšti, tá sama o sebe ako rovina bola pre pohyb tankov celkom dobrým bojiskom. Piesok však ničil motory a prevodovky ako šmirgel, a cez deň sa horúci vzduch tak chvel, že strelci tankov neboli schopní presne zameriavať. V kovových trupoch tankov stúpala cez deň teplota tak vysoko, že vyznamenania sa mohli tankistom rozdávať už len za to, že v strojoch v tej horúčave vôbec sedeli. Šróby sa uvoľňovali a nity sa samé odstreľovali dovnútra tankov ako náboje. Preto sa aj všetky nové tanky začali vyrábať z liatych dielcov.

Nemecké tanky sa ukázali ako celkove nadradené, nie ani tak pre výzbroj ako pre ich spoľahlivosť. Veľa britských tankov bolo stratených pre poruchy, u Nemcov boli takéto výpadky oveľa zriedkavejšie. Viac ako tankmi vyhrávali Nemci tankové bitky protitankovými kanónmi PAK 88 mm.

Rozhodujúci sa ukázal byť ľudský faktor. Tankové bitky dlhšie ako deň ničili tankistov viac ako tanky – veľa ich malo zapálené oči a ťažké zažívacie problémy. Tu sa ukázali americké tanky s ich silnými ventilátormi ako najlepšie vybavené pre toto bojisko. Pre Nemcov bolo skoro neriešiteľný problém zásobovanie. Veľa zásobovacích lodí a lietadiel bolo zostrelených skôr ako prišli do Afriky a preto nemeckým tankovým silám chýbalo všetko; palivo, dielce aj munícia.

Stalingrad

Útok na mesto Stalingrad uskutočnila nemecká 6. armáda ktorej velil generálplukovník Paulus (jeho nadriadeným bol Maximilian von Weichs). Obrane mesta velil generál Čujkov, ktorého nadriadeným bol maršal Timošenko. Paulus bol skôr priemerný veliteľ. Sovietska obranná taktika bola pohybovať sa len vnútri budov a celkovo čo najmenej po uliciach. Keď vojaci nenašli vnútri dvere, tak vyrazili dieru granátom. To isté robili aj tanky T-34, ale tie nepotrebovali dvere. Potom vyrážali z nečakaných smerov a ničili nemecké tanky a potom rýchlo zmizli. Pechota ničila nemecké tanky zblízka. Hojne sa používali míny. Ruiny mesta sa ukázali ako ľahko brániteľný terén pre obrancu, ktorý sa v meste vyznal. Boj bol doslova trojdimenzionálny – nepriateľ mohol útočiť aj z hora (zo striech budov) aj zdola (využitie kanalizácie mesta bolo dobrým spôsobom ako sa nepozorovane premiestňovať). Bol to ideálny terén pre ostreľovačov. Sovieti mali v meste iba jedinú tankovú jednotku, ktorou bola 84. tanková brigáda. Jej tanky zakopané po veže v parku Skuľpturnyj boli zničené 17. októbra 1942. Okrem toho nasadzovali Sovieti niekoľko tankov vyrobených v Stalingradskom traktorovom závode, ich posádky tvorili hlavne robotníci.

Nakoniec sa Nemcom Stalingrad podarilo takmer celkom dobyť, ale Sovieti nasadili na krídlach obrovské armády a obkľúčili oblasť Stalingradu aj s celou 6. armádou (operácia Urán). Hitler zakázal Paulusovi prebojovať sa zo Stalingradu a navyše nemecké tanky a obrnené vozidlá nemali dosť paliva. Tak boli obrnené zložky 6. armády stratené. Nemci sa neúspešne pokúsili vyslobodiť 6. armádu útokom 4. armády (operácia Wintergewitter).

Kursk (operácia Zitadelle)

Kursk bol dovtedy najväčšou tankovou bitkou v dejinách. Nemci po víťazstve pri Charkove obkľúčili Červenú armádu z troch strán. Obkľučenie ale pre nadchádzajúcu zimu nedokončili. To sa Nemci rozhodli nechať až na nasledujúce leto. To bola ale veľká chyba, lebo Sovieti sa zatiaľ na Nemcov dobre pripravili a presunuli sem obrovské sily a vybudovali silné opevnenia. Takže bitka bola pre Nemcov prehratá skôr ako začala. Novým nemeckým tankom Panter a PzkpfwVI Tiger sa síce podarilo preraziť až do tyla nepriateľa, ale dôležitá sprievodná pechota bola zničená nepriamou delostreleckou paľbou a boji so sovietskou pechotou. Takže tanky bez sprievodu vlastnej pechoty boli potom postupne zničené. Porážku utrpeli aj stíhače tankov Ferdinand, lebo aj keď boli spredu proti tankom prakticky nezraniteľné, nemali nijaké guľomety a museli svojím protipancierovým kanónom strieľať po jednotlivých pešiakoch. Tí keď sa dostali Ferdinandom blízko, tak už nemali problém ich zničiť.

Prvýkrát sa tu objavili vynikajúce ruské stíhače tankov SU-152, ktoré narobili Tigrom väčšie straty ako sa čakalo. Pantery boli ešte nevyzreté a preto sa bitke veľmi nevyznamenali. Väčšina tankov v bitke na nemeckej strane boli Pz IVF a G. Po tejto bitke Nemci už len ustupovali a vojna na Východe začala mať dosť jednostranný priebeh.

Taliansko a Sicília

Nemecká stratégia bola obetovať Sicíliu a južné Taliansko a brániť len vyspelý a bohatý sever Talianska. Spojenci sa rozhodli obísť nemeckú obranu a vylodili sa pri Anziu. Hornaté Taliansko však bolo pre tanky nevhodným terénom. Ale Nemci vedeli aj napriek tomu nasadzovať tanky pomerne účinne. Boli tu aj nasadené Elefanty (vylepšené Ferdinandy). Tanky Panter sa ukázali na americkými a anglickými tankomi jasne nadradené. Za niekoľko týždňov stratili Američania a Angličania zhruba 100 tankov a Nemci len 5 a aj to neboli všetky Pantery. Spojenci ale technickú prevahu Nemcov nahradili obrovskou početnou a leteckou prevahou. Výborne sa v týchto bojoch rehabilitovala armáda „Slobodných Francúzov“, ktorá Nemcom spôsobila rozhodujúce porážky.

Vylodenie v Normandii

Vo Francúzsku mali Nemci asi 2500 tankov ale veľmi málo pechoty, t. j. opačne ako v ZSSR. Nedostatok pechoty sa tu prejavoval na každom kroku. Rozhodujúcu porážku utrpeli nemecké tanky v bitke pri Avranchez. Bola to prvá tanková bitka v dejinách, ktorú vyhrali čisto lietadlá – taktické P-47 Thunderboldt a Hawker Typhoon s raketami vzduch-zem. Aj celkovo bola väčšina nemeckých tankov zničená letectvom. Nemecké tanky sa presúvali len v noci. Veľa problémov im narobili partizáni ničením mostov a ciest. Ako povedal jeden nemecký tankista: „Z Ruska sme išli do Francúzska tri dni. Ale cez Francúzsko nám to trvalo dva týždne.“

Na pobreží Normandie sa nachádza tzv. Bocage, ktoré je nevhodným terénom pre manévrovaciu vojnu, ktorú sa chystali spojenci začať. Nemci však boli tento terén schopní brániť podstatne slabšími silami. Po dobytí Bocage boli ale Američania na rovine a tu už boli tanky v prostredí vhodnom pre ich nasadenie. Potom bola ich hlavná taktika obkľučovanie a ničenie obrnených skupín Nemcov, ktorí potom museli so svojimi inak lepšími tankmi podnikať doslova samovražedné výpady proti dobre opevneným Američanom, napr. bitka pri Falais.

Ardeny

Výpad v Ardenách bol poslednou rozsiahlejšou nemeckou ofenzívou na západnom fronte. Nemci si v decembri 1944 uvedomili, že obranou nič nedosiahnu a preto sa rozhodli urobiť prekvapivý útok tam, kde začali pred pár rokmi útok na západe – v Ardenách. Na východe práve skončila obrovská sovietska ofenzíva s názvom operácia Bagration, keďže aj Sovieti museli doplniť palivo a oddýchnuť si. Nemcom bolo jasné, že vhodný moment na útok na západných spojencov nastal práve vtedy. Ani Američania neboli na tom s palivom oveľa lepšie – Nemci bránili dosť úspešne veľké prístavy (niekedy aj do samého konca vojny) a Američania museli palivo voziť okľukou vozidlami, ktoré sami míňali kvantum paliva.

Nemci využili zlé počasie, keď spojenci nemohli nasadiť svoje taktické lietadlá, ktoré by nemecké tanky inak čoskoro zlikvidovali. V tejto bitke boli prvýkrát vo veľkom množstve nasadené tanky Tiger II. Tie sa ukázali ako veľmi účinné – spojenecké tanky všetkých typov nemali proti nim ani v početnej prevahe najmenšiu šancu. Slabinou sa ukázal nedostatok paliva – Nemci sa spoliehali, že dobyjú obrovské americké palivové sklady. Tie však na šťastie spojencov zväčša ustupujúce jednotky zapálili. Nemci síce spôsobili Američanom ťažké straty ale nakoniec prehrali a stratili svoje najlepšie jednotky ktoré už nemohli nahradiť a spotrebovali zásoby, ktoré odobrali iným nemeckým jednotkám z iných úsekov frontu. Tanky Tiger II sa osvedčili, ale veľa ich vypadlo pre nedostatok paliva a poruchy. Bez podpory letectva boli prevahe spojencov nemohli dlho vzdorovať.

Jediný americký tank, ktorý sa im vedel postaviť, bol stíhač tankov M36 Jackson. Ale ani ten nemal dosť silný pancier proti nemeckým granátom.

Slovenské národné povstanie

Po operácii Bagration v roku 1944 sa východný front priblížil tesne k Slovensku. Antifašisti na Slovensku sa rozhodli proti Nemcom povstať.

Základom plánu bolo, že dve východoslovenské divízie sa postavia proti Nemcom, a tým by vo fronte vznikla diera, ktorou mali preniknúť Sovietske jednotky. Nemci ale tieto divízie odzbrojili skôr než stihli konať. Bez týchto pomerne dobre vycvičených a vyzbrojených jednotiek s veliteľmi so skúsenosťami z bojov v ZSSR bolo povstanie prakticky bez šance. Ale povstalecké velenie neprepadlo panike a zreorganizovalo armádu z toho čo malo k dispozícii. Väčšina vojakov však nemala nijaké bojové skúsenosti, čo sa ukázalo ako osudné.

Povstanie začalo koncom augusta 1944 a trvalo zhruba do konca októbra 1944. Nemci boli spočiatku zaskočení, ale postupne povstalcov zovreli a porazili. Prispel k tomu aj nedostatok povstaleckej obrnenej techniky. Skúsené nemecké jednotky boli schopné neskúsených povstalcov pomerne účinne porážať, nemecké tanky nebolo čím likvidovať. Nedostávalo sa protitankových zbraní prípadne skúsených pešiakov. Zlé počasie zabránilo spojeneckým lietadlám vzlety na podporu povstalcov. To tiež rozhodlo o tom, že 28. októbra 1944 zvyšky povstaleckej armády prešli do hôr, kde ďalej bojovali ako partizáni. Celkovo Nemci na Slovensku nasadili len niečo vyše 30 tankov, z toho boli ale len 4 Tigre.

Dobíjanie Nemecka

V 1945 sa už bojovalo na území Nemecka. Nemci sa na konci vojny rozhodli, že bojovať budú hlavne na východe proti Sovietom, ktorých sa obávali viac ako Američanov alebo Britov, ktorým kládli len symbolický odpor. Posledný protiútok proti Američanom urobil generál Wenck koncom apríla 1945.

Postup vojsk Červenej armády bol nezadržateľný. Na určitú dobu sa ešte darilo držať Sovietov na Odre ale tí ju prekročili a z nemeckých vojsk zostali len obklúčené ohniská odporu. Nemci trpiaci nedostatkom paliva už nemohli svoje krvácajúce tankové jednotky nasadzovať tak veľkoryso ako kedysi. Bolo to spôsobené aj tým, že väčšina z nich de facto existovala len na papieri. Jedinou obranou proti spojeneckým tankom sa stali len Panzerfausty. Tie síce vyradili veľa tankov ale vojnu už rozhodnúť nemohli. Boje o mestá rozhodovala hlavne spojenecká pechota. V bitke o Berlín boli sovietske tanky nasadené na podporu pechoty, v niekoľkých urputných stretoch sa síce Nemci pokúšali vzdorovať sovietskej prevahe, ale pádu Berlína nezabránili. Sovietske vojská obsadili Berlín 2. mája 1945.

Na západe Američania po prvýkrát nasadili dlho pripravovaný M26 Pershing, ten sa však so svojimi plánovanými súpermi, ktorými boli Tigre a Pantery prakticky nestretol.

Po vojne

Celkovo

Po vojne vznikli obrovské tankové armády, ale veľa analytikov si myslelo, že tanky zaniknú, kvôli rýchlo sa rozvíjajúcim a dobre distribuovaným protitankovým zbraniam. Pešiaci dostali lacné a účinné zbrane proti tankom, ktoré boli nasadzované už na úrovni družstva. Aj príchod helikoptér, týchto tankových Nemesis vážne ohrozil postavenie tankov na bojisku. Ibaže aj tanky sa neustále zdokonaľovali, už aj sám ich počet spôsobil, že ich bolo treba brať vážne. Jednou z neoceniteľných výhod tanku je jeho mimoriadne vysoká schopnosť prežiť jadrový výbuch a teda zachovať si aspoň obmedzenú bojaschopnosť v jadrovej vojne, s ktorou oba hlavné vojenské bloky počítali, v prípade vzájomného konfliktu, ako s istotou. Novodobé konflikty tiež ukázali, že pechota môže útočiacim tankom spôsobiť straty, ale sama ich nezastaví. Najvhodnejšou a najrozšírenejšou protitankovou zbraňou sa stali protitankové riadené strely. Ale aj proti nim už existuje obrana vo forme aktívneho a reaktívneho pancierovania. Všeobecne sa verí, že problém likvidácie množstva nepriateľských tankov vyrieši bojové letectvo. Ani to sa v praxi nepotvrdilo, pri akciách jednotiek NATO v bývalej Juhoslávii, Srbi čelili leteckej prevahe jednoduchým rozmiestnením makiet tankov popri cestách a v teréne. Za celé obdobie náletov tak prišli iba o niekoľko tankov. Ruka v ruke s tým sa zlepšujú i tanky. Konštruktéri sa snažia navrhnúť a postaviť tanky ktoré sa dokážu brániť aj leteckým úderom.

Hlavným trendom vo vývoji tankov je zvyšovanie mobility pri zachovaní odolnosti a palebnej sily, a najmä strategickej mobility, t. j. prepraviteľnosti letectvom.

Pred 1989

Situácia

Po vojne sa situácia zmenila. Z priateľov sa stali nepriatelia; Sovietsky zväz podpísal so štátmi východnej Európy Varšavskú zmluvu (Bola podpísaná 14. mája 1955 vo Varšave.) a USA zase vytvorili spolu s krajinami západnej Európy NATO (Organizácia bola založená 4. apríla 1949 podpisom tzv. Washingtonskej zmluvy). Pokrok vo vojenstve sa následne realizoval najmä v týchto dvoch táboroch.

Kórea

Severná Kórea napadla 25. júna 1950 Južnú Kóreu. Nasadila pri tom obrovské množstvá tankov a samohybných diel, ktoré boli dodané zo ZSSR. Proti týmto nemala Juhokórejská armáda nijakú šancu a bola doslova prevalcovaná a musela ustúpiť až do prístavu Pu-San. Tanky T-34 a samohybné delá SU sa ukázali také progresívne, že ešte aj Američania a ich spojenci ktorí prišli Južnej Kórei na pomoc, nemali proti nim nič rovnocenné, okrem tankov M26 Pershing (tie však prišli trochu neskôr). Toto boli jediné spojenecké tanky, ktoré vedeli T-34ky zastaviť a boli v dostatočnom množstve. Tu sa ukázalo prvýkrát, že letectvo vie tanky ničiť ale nevie ich v obrane na malom priestore samo zastaviť.

Vietnam

Najprv sa myslelo, že tanky budú mať v džungli problémy. Bola to ale len polovičná pravda – tanky mali v džungli aj svoje výhody.

ľahšie prešli cez porast, ktorý pešiakov iba spomaľoval
džungľa im zacláňala vo výhľade rovnako ako ich protivníkom, takže v útoku boli mohli zaznamenať úspech

To ukázali severovietnameské vojská s tankmi T-54 na sklonku vojny, keď viedli z Laosu v roku 1973 účinnú ofenzívu, ktorá juhovietnamcov takmer pokorila. Už o dva roky ich tankové jednotky tvorili oceľovú päsť útoku, ktorý za niekoľko mesiacov ukončil 10 rokov trvajúci konflikt, keď 1. mája 1975 dobyli Saigon. Ich prvé pokusy nasadiť tanky PT-76 a T-34 sa však Američanom darilo odrážať. Američania sami svoju obrnenú techniku využívali iba ako mobilné pevnosti a neviedli s nimi účinnú pohyblivú vojnu. Dôvodom toho bol močaristý terén, ktorý prakticky všade znemožňoval nasadenie ťažkej techniky. Cesty, boli zväčša stále zamínované diverzantmi a partizánmi, a tak sa americké obrnené vozidlá v krajine iba trápili.

Blízky východ

So vznikom Izraela sa Arabské štáty nechceli zmieriť. Na oboch stranách sa použili relatívne silné tankové armády, pretože tamojšia krajina na to mala pomerne dobrý terén. Tankové bitky ale podstatne ovplyvňovalo letectvo a PTRS (na dlhú dobu symbol Blízkeho východu). Arabské štáty používali tanky najmä sovietskej konštrukcie. Izrael z vlastných skúseností vyvinul vlastný skvelý tank Merkava.

Po roku 1989

Najväčšou vojnou po roku 1989 bola 1. vojna v Iraku. Na Irackej strane bolo okolo 4200 tankov prevažne sovietskej konštrukcie. Tie boli ale slabo vybavené a ešte slabšie vedené. V následnom boji s helikoptérami a lietadlami A-10 Thunderbolt-II boli bez krytia PVO zdecimované a následne americkými tankmi M1A1 Abrams zmasakrované. Veľké množstvo techniky bolo tiež posádkami opustené.

Referencie

↑ Heinz Guderian, Erinnerungen eines Soldaten ISBN 3-87943-693-2
↑ Erich von Manstein, Verlorene Siege, ISBN 3-7637-5253-6

[1] Heinz Guderian, Erinnerungen eines Soldaten ISBN 3-87943-693-2

[2] Erich von Manstein, Verlorene Siege, ISBN 3-7637-5253-6

[1]

[2]